Autocorrect je autorské sólové tanečné predstavenie Soni Kúdeľovej, inšpirované algoritmom automatickej opravy textu ako aj následkom jeho používania a fungovania v každodennom živote. Hra multitaskingu v pohltení i ovládaní autocorrectu ako nástroja identity. Predstavenie Autocorrect je voľným pokračovaním autorkinho predošlého sóla Autopilot.
***
Nasledujúce hodnotenie k predstaveniu vzniklo v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Predstavene analyzovala Katarína Cvečková.
Autorské sólo Soni Kúdeľovej tematicky aj formálne nadväzuje na predošlé dielo Autopilot. Opäť tému čerpá zo súčasnej pretechnizovanej doby, mediálneho priestoru a sveta internetu. Zároveň Kúdeľová znova kombinuje choreografiu s výraznou akustickou zložkou i videoartom. Tentokrát živé hudobné sety nahrádzajú skôr rôzne ruchy či intenzívne nemelodické tóny a inštaláciu s niekoľkých televízorov vymenila jedna veľká projekčná plocha pokrývajúca podlahu „javiska“.
Práve štvorec z bieleho baletizolu sa stáva stredobodom diania – priestorom, ktorý performerku doslova uzatvára (diváci v jednom rade kopírujú tento štvorec). Po prvotnom balansovaní na hrane bieleho štvorca doňho performerka doslova padá a vzápätí ju pohlcujú obrazy z mediálneho sveta – facebookove profily, lietajúce emotikony, zábery zo seriálu Simpsonovci i nekonkrétne fragmentarizované zábery. Performerka je v nich pohltená, jej pohyb je minimalistický, akoby riadený vonkajšou silou – ležiac na zemi sa jej telo zvíja v rôznych polohách – neprirodzené vykrivené krútenie tela strieda prenatálna poloha. V pohyboch je zrejmá snaha „pozviechať sa“ i opätovné vťahovanie internetovým prostredím. V druhej časti rozsah i charakter pohyb výrazne určuje štylizovaný kostým – dizajnová košeľa, ktorej zadná časť je tvorená umelým materiálom zošitým z kosoštvorcových dielikov. Pri pohybe košeľa mení svoj tvar a vydáva výrazné zvuky (v jednom momente Kúdeľová pôsobí ako trepotajúci sa nočný motýľ lapený v svetle lampy).
Problematicky sa javí dramaturgia v zmysle formálne koncepcie diela. Performancia začína veľmi neformálne – Kúdeľová víta divákov a prosí ich, aby sa všetci postupne postavili vedľa seba. Po naplnení sály ich sama usádza do štvorcového priestoru. Mimo neho sa nachádza ďalší scénický priestor predstavujúci improvizovanú šatňu, resp. pracovný stôl, za ktorým sa Kúdeľová prezlieka, líči a pripravuje na druhú časť predstavenia. Po druhej časti predvádza performatívny výstup s pomelom – popritom ako ho šúpe si nezrozumiteľne šomre, že je hladná, kusy šupiek z pomela hádže po priestore a delí sa s ovocím s divákmi. Po tomto opätovnom narušení opäť predvádza choreografiu, ktorá pokračuje aj po zhasnutí svetiel. Po rozsvietení perforka bezprízorne korzuje po priestore a divákom nie je jasné, či je predstavenie na konci. Prerušovanie choreografovaných a vizuálne štylizovaných pasáží neformálnymi vstupmi rozbíja atmosféru, temporytmus a navyše pôsobí mätúco na možné interpretácie diela. Pohybový slovník i práca s výrazným dizajnovým kostýmom sa javia ako zaujímavé, reflektovanej téme však chýba druhý plán a forma obsahuje príliš veľa „vzduchových bublín“, ktoré pôsobia redardačne na celok.
Trailer: https://youtu.be/fRceSv6rct0
